Výnimočné ženy slovenského biznisu je rubrika, ktorá Vám prináša inšpiratívne, motivujúce a hlavne jedinečné príbehy slovenských žien, ktoré sa nebáli vykročiť vlastnou cestou, aby mohli pomôcť druhým a zrealizovať tak svoju víziu.
Lucia Šicková je spoluzakladateľka spoločnosti PIXEL FEDERATION a matka 3 detí, ktorá má za sebou dlhoročnú prax v oblasti IT a ľudských zdrojov v tvorivom priemysle. V súčasnosti zodpovedá za riadenie rozvojových a vzdelávacích programov v tejto spoločnosti, kde sa snaží vytvárať a podporovať inovatívne formy vzdelávania, využívanie najmodernejších technológií a zároveň využívať hry ako nástroj na zvyšovanie kognitívnych zručností a angažovanosti na rôznych spoločenských témach.
Ako vyzerá Váš bežný pracovný deň?
Pracovný, alebo víkend? Vstávam väčšinou o 5.30, vyvenčím psy a idem si zabehať. Šport je pre mňa esenciálny. Keď nebehám, mám silový tréning, v normálnych časoch som plávala. O 7.00 budím deti a robím im raňajky, veziem ich do školy. Keď sa vrátim, príde čas na raňajky pre mňa a maily. Potom sa rozbehnú online stretnutia, lebo aktuálne robím hlavne z domu. Medzi 12.00-13.00 mám obed so svojím takmer tínedžerom, ktorého mám doma. Medzi online stretnutiami vešiam prádlo, venčím, varím, keď potrebujem porozmýšľať, tak sa trochu poprechádzam a rozhýbem. Okolo 16.00 vyzdvihnem menšie deti zo školy a idem podľa potreby späť k telefonátom. Sú dni, keď viem skončiť o 17.00, ale sú aj také, keď končím o 19.00. A potom samozrejme riešim deti, väčšinou spolu niečo tvoríme, čítam im, keď ležia v posteli. Pracovné dni zvyknú byť vcelku nabité.
Čo Vás odlišuje od ostatných v tejto brandži?
Každý človek, ktorého poznám, je unikátny, svojim postojom, zručnosťami, vedomosťami a skúsenosťami. Nepoznám dve identické ľudské bytosti, každý sa od seba v niečom líšime.
Čo vnímam u seba ako silnú stránku, je neustála potreba na sebe pracovať, rozumieť súvislostiam, snaha robiť veci efektívnejšie, ľudskejšie a láskavejšie.
Svet, v ktorom žijeme je najlepší, aký sme zažívali za celú históriu ľudstva. Áno, teraz je to oveľa komplikovanejšie, ale stále zažívame pandémiu v čase, keď sme na ňu lepšie pripravení, ako boli naši predkovia na španielsku chrípku. Napriek tomu vnímam extrémnu polarizáciu sveta na „my a oni“, rozširovanie socio-ekonomických rozdielov a až paralýzu systému riešiť tieto neustále komplexnejšie problémy.
Kde viem, tak pomáham a snažím sa dávať iným odvahu a silu skúšať a meniť svoj svet k lepšiemu.
Aký je Váš štýl riadenia ľudí?
Do tímu si hľadám ľudí, ktorí sú v súlade s našou víziou / projektom / procesmi a kultúrou. Snažím sa dávať im veľa autonómneho priestoru a zodpovednosti, nezasahujem im do toho, ako si robia svoju robotu. Nechávam ich zadefinovať si svoje ciele a aj riešenia, ako sa k cieľom dopracovať.
Samú seba vnímam ako navigátora snahy. Je pre mňa kľúčové, aby ľudia mali vášeň a motiváciu pre to, čo robia.
Zároveň je dôležité, aby mali zručnosti, vedomosti, skúsenosti a nastavenie mysle. Potom to všetko viem spojiť s danou potrebou. Nemám rada mikro-manažment. Predpokladám, že ľudia, s ktorými spolupracujem, sú múdri, dospelí a vedia, kedy majú požiadať o pomoc.
Stretávate sa pri Vašej pozícii s predsudkami voči ženám? Ak áno, s akými?
S predsudkami alebo filtrami, akokoľvek tento jav pomenujeme, sa stretávam denne a je to obojstranný jav. Je spôsobený tým, ako nám funguje mozog.
Náš mozog si hľadá skratky a riešenia, ktoré stoja čo najmenej energie, a tak väčšinu času funguje na naučených vzorcoch správania.
Tie sa tvoria celý život. Začína to v rodine, pokračuje do škôlky a školy, kamaráti a neskôr v pracovnej oblasti. Neustále sa učíme interakcii, vyhodnocujeme a kategorizujeme. Ako muži si tvoria predsusky o ženách, tak si aj ženy si tvoria predsudky o mužoch. Obe strany sú si týchto predsudkov vedomé a buď sa voči nim vymedzujeme, alebo sa od nich naopak nevieme / máme strach odtrhnúť. Stretávam sa s nimi veľakrát vo vlastnej hlave. Samozrejme, že sú ľudia, a monohokrát sú to muži, ktorí majú stereotypizované správanie, ktoré ma strašne unavuje. Ich ale zmeniť neviem.
Čo viem zmeniť som ja a moje správanie, moje nastavenie mysle, takže na tom aktívne pracujem. Aktívne pracujem so svojimi emočnými reakciami, s tým ako počúvať, uvedomujem si, kde sú moje filtre a ako mi bránia vidieť fakty kvôli interpretáciám. To mi dáva silu s nimi pracovať.
Aká je Vaša vízia do budúcna v rámci podnikania?
Ako firme sa nám zatiaľ darí dobre, stále rastieme a náš biznis nám dáva veľa slobody skúšať nové procesy a prístupy. Zároveň si ešte stále hľadáme hlas v slovenskom kontexte. Náš biznis nie je vnímaný ako relevantný, nemáme služby či vzdelávanie, ktoré by podporovalo ekosystém. V mnohom nás to naučilo byť samostatnejšími, vytvorili sme si vlastný systém vzdelávania, práce s komunitou, nástroje na meranie výkonnosti marketingu, stále je však čo robiť. Zároveň sa snažíme zodpovedne a systematicky tvoriť a podporovať dobré projekty okolo nás, ktoré pomáhajú so vzdelávaním a udržateľným rastom.
Akú osobnú radu by ste dali ženám na zvládnutie a súlad pracovných a rodinných povinností?
Nebuďme na seba také prísne. Každá z nás robí chyby. Tie očakávania, ktoré samé na seba máme sú niekedy šialené. Spoločnosť a vnútorná biológia nás má zafixované ako matky, ktoré majú byť dokonalé v starostlivosti o svoje deti. Naši životní partneri od nás očakávajú pozornosť a prijatie. V pracovnom kontexte sa od nás očakáva výkon ako od mužov, tak sme si to vybojovali. Z lifestyle magazínov sa na nás usmievajú dokonalé tváre žien s dokonalými postavami. Ten tlak je šialený.
Nie je v ľudských silách byť dokonalý. Každá z nás má momenty, keď to nezvláda.
Momenty, keď nakričíme na dieťa a potom nás to mrzí. Momenty, keď nestihneme deadline, alebo meškáme na stretnutie. Momenty, keď očakávame od partnera viac a keď to nezvládne on, nemáme chuť ani na objatie.
Mne pomáha nadhľad, úsmev a humor. Keď niečo nezvládam, pomenujem to, urobím si zo seba alebo zo situácie srandu.
Čítala som jednu vedeckú štúdiu, ktorá práve vyzdvihovala dôležitosť humoru vo vedení. Vo vlastnom výkone je to tiež určite nevyhnutné. Majme sa rady také, aké sme.
Foto: súkromný archív Lucie Šickovej
Commentaires